Pôvod
Hoci nie je najmenším z trp
asličích plemien, určite je v dnešnej dobe najznámejší, najrozšírenejší a najpopulárnejší. Jorkšír sprevádza svojho pána aj na také miesta, kde majú psy zvyčajne prístup obmedzený ako sú reštaurácie, obchody či dokonca múzeá a galérie. Napriek tomu to nie je plemeno šľachtené do podoby spoločníka dám a na gauče salónov.
Na rozdiel od väčšiny trpasličích plemien nie je jorkšír psom spoločenským, ale pracovným. Ešte na začiatku 20.storočia bežne lovil myši, krysy či potkany v obydliach svojich pánov a tiež strážil ich majetok. Nepatril medzi plemená šľachtené privilegovanými, naopak, bol skôr psom chudobných.
Keďže ušľachtilé, prevažne lovecké plemená boli vyhradené len pre vyššie vrstvy, orientovali sa chudobní ľudia na stredné a menšie plemená. V Yorkshire sa v 18.storočí zabývali v domácnostiach tamojších tkáčov strapaté, dlhosrsté psy schopné zlikvidovať hlodavce a zároveň ustrážiť obydlie svojich majiteľov pred votrelcami.
Títo predchodcovia sa od dnešného jorkšírskeho teriéra líšili najmä svojou veľkosťou. Boli dvakrát väčší, ich priemerná hmotnosť sa pohybovala od 5 do 6 kg, mali dlhšie končatiny a ich srsť sa vďaka ich pracovnému vyťaženiu ani zďaleka nepodobala na hodvábnu nádheru, ktorou sa dnes pýšia majitelia jorkšírov na výstavách.
Spolu s rozvojom kynologických výstav sa menil aj vzhľad jorkšírskeho teriéra. Chovatelia sa snažili vyšľachtiť drobného psa s čo najdlhšou a najhodvábnejšou srsťou. Dôležitá sa tiež stala farba srsti.